Pre dieťa rozhovor dospelých nie je neutrálna kulisa. Je to situácia, v ktorej sa môže meniť jeho pocit bezpečia.
Ako to dieťa typicky vníma (podľa vývinovej úrovne):
👶 Malé dieťa
-
nerozumie obsahu, ale číta tón, mimiku, pozornosť
-
vníma: „Rodič je mentálne preč.“
-
silný impulz získať späť spojenie
➡️ Preto plač alebo lepenie sa.
🧒 Predškolák
-
myslí egocentricky (svet sa točí okolo neho)
-
môže si domýšľať:
„Rozprávajú sa o mne?“
„Som menej dôležitý?“ -
slová ako „počkať“ sú príliš abstraktné
➡️ Prerušovanie = kontrola bezpečia.
👧 Mladší školák
-
už chápe pravidlá, ale emócie sú rýchlejšie než rozum
-
cíti sa rozpoltene: chce byť „veľký“, no potrebuje istotu
-
môže sa hanbiť za potrebu pozornosti
➡️ Buď sa vtlačí do rozhovoru, alebo sa stiahne.
🧑🦱 Staršie dieťa / tínedžer
-
rozumie obsahu, ale je citlivý na tón a hierarchiu
-
môže cítiť vylúčenie, ak sa cíti ignorovaný
-
niekedy pôsobí ľahostajne, ale vníma veľa
➡️ Sleduje: „Mám tu miesto?“
Čo si dieťa z rozhovoru dospelých nevedome odnáša:
-
Kto je dôležitý
-
Či sa dá o pozornosť požiadať
-
Či sa konflikty riešia bezpečne
-
Či spojenie pretrvá aj bez okamžitej reakcie
Čo veľmi pomáha (a je prekvapivo malé):
-
krátke uvedenie dieťaťa do situácie:
„Teraz sa budem chvíľu rozprávať s tetou. Potom som zase s tebou.“ -
neverbálne spojenie počas rozhovoru (ruka, pohľad)
-
návrat k dieťaťu po rozhovore:
„Ďakujem, že si čakal.“
Pointa 💛
Dieťa nepočúva len čo hovoríš, ale hlavne či je medzi vami spojenie, keď hovoríš s niekým iným.
