Dieťa sa učí čakať nie vtedy, keď sa cíti odstrčené, ale keď sa cíti v spojení.
Takže cieľ nie je „vydržať“, ale udržať spojenie počas čakania.
Základný princíp
👉 Najprv uistenie, potom čakanie.
Bez uistenia je čakanie pre dieťa rovné odmietnutiu.
Ako na to – krok za krokom
1️⃣ Zachyť potrebu ešte skôr než hranicu
Skôr než povieš „počkaj“, skús:
„Vidím, že ma chceš. Si pre mňa dôležité.“
Toto upokojí nervový systém.
2️⃣ Daj čakaniu KONKRÉTNY tvar
Abstraktné „o chvíľu“ je pre dieťa prázdne.
Lepšie:
-
„Keď dopoviem túto vetu…“
-
„Keď si vypijem čaj do polovice…“
-
„Keď zazvoní časovač…“
➡️ Dieťa vie, kedy sa spojenie obnoví.
3️⃣ Udržuj mikro-spojenie počas čakania
Aj keď sa venuješ niekomu inému:
-
očný kontakt
-
ruka na pleci
-
úsmev
-
kývnutie
To hovorí: „Nezmizla som.“
4️⃣ VŽDY sa vráť (toto je zásadné)
Počkalo = ty sa vrátiš.
„Ďakujem, že si čakal. Teraz som tu pre teba.“
Takto sa vytvára vnútorná istota:
„Čakanie nestrhne spojenie.“
5️⃣ Začni s maličkosťami
-
sekundy, nie minúty
-
jedna veta, nie celý rozhovor
-
úspech > dĺžka čakania
Trpezlivosť sa buduje, netestuje.
Čo radšej nerobiť
❌ „Neruš.“
❌ „Veď počkaj, nevidíš?“
❌ „Už si veľký/á.“
Tieto vety dieťaťu hovoria:
„Tvoja potreba je problém.“
Veta, ktorá nesie veľa istoty
„Spojenie medzi nami drží, aj keď teraz čakáš.“
Nemusíš ju hovoriť presne takto – dôležitý je odkaz, nie formulácia.
Malý reality check 💬
Aj dospelí majú problém čakať, keď si nie sú istí, že na nich niekto nezabudne 😉
Dieťa sa len učí to, čo my stále trénujeme.
