Čo povedať, ak dieťa tvrdí, že videlo alebo cíti blízkeho, ktorý zomrel?

Keď predškolské dieťa povie: „Babka bola včera u mňa“ alebo „Cítim, že dedko ma objal“, neznamená to, že „si vymýšľa“ — ale že jeho myseľ spracúva smútok spôsobom, ktorému rozumie.
Deti v tomto veku mnohé prežívajú cez fantáziu a predstavivosť, ktorá im pomáha vyrovnať sa so stratou.

🧸 Ako reagovať, keď dieťa tvrdí, že videlo alebo cíti zosnulého

1. Zachovaj pokoj a prijatie.
   Nepopieraj, ale ani nepotvrdzuj nadprirodzeno — cieľom je uznať jeho prežívanie, nie hodnotiť ho.
   👉 „To je zaujímavé, že si mal pocit, že babka bola s tebou. Možno si na ňu veľmi spomínal.“

2. Polož jemné otázky.
   Pomôžu ti pochopiť, čo tým myslí.
   👉 „Ako si vedel, že tam bola?“
   👉 „Čo robila?“
   👉 „A ako si sa pritom cítil?“

3. Nesnaž sa to hneď „vysvetliť“.
   V tomto veku fantázia a realita splývajú. Takéto výroky sú často spôsobom, ako udržať kontakt s milovanou osobou.

4. Uisti ho, že je to v poriadku.
   👉 „Je úplne v poriadku, že si na ňu spomínaš. Babka bola pre nás veľmi dôležitá.“

5. Môžeš to premeniť na spomienkový okamih.
   👉 „Keď na babku myslíš, môžeme jej spolu nakresliť obrázok. Takto ju máme stále blízko.“

6. Ak máte vieru, môžeš ju jemne zakomponovať.
   👉 „Niektorí ľudia veria, že duša žije ďalej. Možno preto ju cítiš.“
   Ak nie, stačí povedať: „Spomienky sú tak silné, že sa niekedy zdajú, akoby tu ten človek naozaj bol.“

7. Ak sa dieťa bojí (napr. „Babka bola v izbe a pozerala sa na mňa“)
   Najprv ho upokoj.
   👉 „Rozumiem, že ťa to vystrašilo. Babka by ti nikdy nechcela ublížiť. Si v bezpečí a ja som tu s tebou.“

8. Ak sa podobné predstavy často opakujú a spôsobujú úzkosť,
   môže byť vhodné poradiť sa s detským psychológom — nie preto, že je to „zlé“, ale aby sa dieťaťu pomohlo spracovať smútok zdravým spôsobom.

💬 Otázky, ktoré si môže mama klásť alebo ktoré môžu viesť k rozhovoru

1. Mám to brať doslovne, alebo len ako fantáziu?

2. Ako rozlíšiť, či ide o spomienku, sny alebo strach?

3. Čo povedať, keď sa dieťa pýta, prečo ho „prišla navštíviť“?

4. Je v poriadku povedať, že aj ja niekedy cítim, akoby tu babka bola?

5. Ako reagovať, ak sa toho bojí?

6. Pomáha, keď dieťa nakreslí, čo „videlo“?

7. Čo ak to začne hovoriť aj v škôlke a ostatní sa mu smejú?

8. Ako vysvetliť rozdiel medzi spomienkou a predstavou?

9. Môže to byť len spôsob, ako sa vyrovnáva so stratou?

10. Kedy by som mala vyhľadať pomoc, ak to pretrváva alebo ho to desí?