Pri malých deťoch sa tieto dve veci často nestavajú proti sebe tak, ako sa môže zdať. Pocit bezpečia býva veľmi často základ, z ktorého samostatnosť postupne vyrastá.
Dieťa, ktoré zažíva:
- dostupnosť rodiča,
- predvídateľnosť,
- prijatie emócií,
- a možnosť „vrátiť sa do bezpečia“,
si časom zvykne svet objavovať istejšie. Nie preto, že bolo tlačené do samostatnosti, ale preto, že malo pevnú základňu.
To však neznamená:
- neustálu prítomnosť rodiča,
- nulové hranice,
- alebo úplné prispôsobenie celej rodiny dieťaťu.
Aj hranice môžu vytvárať bezpečie, keď sú pokojné a predvídateľné.
Pri spaní sa často vytvára dojem, že treba vybrať si:
- buď blízkosť a bezpečie,
- alebo samostatnosť.
V praxi však veľa detí dozrieva k samostatnejšiemu spánku práve postupne cez pocit istoty. Nie cez náhle oddelenie, ale cez skúsenosť:
- „Rodič je dostupný, aj keď nie je stále pri mne.“
- „Zvládnem malé kroky a nie som v tom sám.“
Zároveň je dôležité myslieť aj na bezpečie celej rodiny — vrátane rodičov. Ak je rodič dlhodobo extrémne nevyspatý alebo psychicky na hrane, ovplyvňuje to atmosféru doma aj schopnosť byť emočne dostupný.
Preto otázka často nie je:
„Čo je dôležitejšie?“
ale:
- Ako podporiť pocit bezpečia dieťaťa a zároveň postupne budovať udržateľnú samostatnosť?
- A ako to nastaviť tak, aby boli rešpektované aj potreby rodičov?
To býva oveľa realistickejší a láskavejší prístup než snaha vyhrať jednu hodnotu na úkor druhej.

