Charakter dieťaťa nevzniká z jedného veľkého rozhovoru ani z občasných „výchovných momentov“. Formuje sa v drobnostiach, ktoré sa opakujú každý deň. Práve každodenné návyky rodiča vytvárajú prostredie, v ktorom si dieťa buduje pohľad na seba, na ľudí aj na život.
Dieťa si všíma:
- ako rodič reaguje ráno pod tlakom,
- či dodrží, čo sľúbi,
- ako hovorí o druhých ľuďoch,
- či vie odložiť mobil a byť prítomný,
- ako zvláda neúspech,
- ako sa správa k čašníčke, predavačovi alebo partnerovi,
- či si nájde čas na oddych,
- či žije hodnoty, o ktorých hovorí.
Tieto malé opakovania sa postupne menia na vnútorné presvedčenia dieťaťa:
- „Takto sa riešia problémy.“
- „Takto vyzerá láska.“
- „Takto sa človek správa sám k sebe.“
- „Takto fungujú vzťahy.“
Napríklad:
- rodič, ktorý pravidelne číta, učí zvedavosti,
- rodič, ktorý ďakuje a prosí, učí úcte,
- rodič, ktorý sa stará o svoje zdravie, učí sebaúcte,
- rodič, ktorý neustále žije v strese bez oddychu, môže nevedomky učiť, že hodnota človeka závisí od výkonu.
Deti veľmi citlivo vnímajú konzistentnosť. Nepotrebujú dokonalosť, ale predvídateľnosť a pravdivosť. Keď rodič žije v súlade s tým, čo hovorí, vytvára dôveru. A dôvera je základ, na ktorom sa charakter buduje prirodzene — nie cez nátlak, ale cez vzťah.
Dôležité je aj uvedomiť si, že návyky sa prenášajú nenápadne. Atmosféra domova sa stáva vnútorným nastavením dieťaťa:
- spôsob komunikácie,
- práca s emóciami,
- vzťah k peniazom,
- disciplína,
- oddych,
- vďačnosť,
- schopnosť zvládať frustráciu.
Preto má veľký význam aj obyčajné každodenné správanie:
- spoločné stolovanie,
- pozdrav,
- ospravedlnenie,
- pokojný tón,
- záujem o druhého,
- malé rituály bezpečia.
Charakter sa totiž často netvorí vo výnimočných chvíľach, ale v stovkách obyčajných dní, ktoré dieťa zažíva vedľa dospelého človeka.
