Každý rodič zažil situáciu, keď jeho dieťa začalo kričať, vyrušovať, robiť neporiadok alebo sa správať spôsobom, ktorý pôsobil ako neposlušnosť. Často sa to stáva práve vo chvíľach, keď telefonujeme, pracujeme, rozprávame sa s iným dospelým alebo sa venujeme mladšiemu súrodencovi. Môžeme mať pocit, že dieťa chce len upútať pozornosť alebo nás zámerne vyrušuje.
V skutočnosti však býva potreba pozornosti jednou zo základných emocionálnych potrieb dieťaťa. Keď ju dieťa nedokáže vyjadriť slovami, často ju komunikuje správaním. Nejde o manipuláciu, ale o spôsob, akým hľadá spojenie s človekom, ktorý je preň najdôležitejší.
Pozornosť je pre dieťa pocit bezpečia
Pre malé dieťa nie je pozornosť len príjemným bonusom. Je dôkazom, že rodič je nablízku, všíma si ho a reaguje na jeho potreby.
Od prvých dní života sa dieťa učí prostredníctvom očného kontaktu, úsmevu, hlasu, dotyku a spoločných chvíľ. Práve tieto každodenné skúsenosti vytvárajú pocit bezpečia a podporujú zdravý vývoj mozgu aj vzťahovej väzby.
Keď dieťa cíti, že rodič je emocionálne dostupný, ľahšie zvláda stres, nové situácie aj silné emócie.
Ako môže vyzerať volanie o pozornosť?
Nie vždy má podobu slov: „Poď sa so mnou hrať.“
Často sa prejaví správaním, napríklad keď dieťa:
- skáče rodičovi do reči,
- neustále niečo vyžaduje,
- začne kričať bez zjavného dôvodu,
- robí veci, o ktorých vie, že ich rodič zakazuje,
- začne byť hlučné alebo neposedné,
- odmieta spolupracovať,
- opakovane prerušuje rodiča pri práci.
Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako neposlušnosť. V skutočnosti môže ísť o jednoduchý odkaz: „Potrebujem, aby si si ma všimol.“
Prečo práve nevhodné správanie?
Deti sa učia zo skúseností.
Ak zistia, že počas pokojnej hry rodič pracuje, ale na krik alebo vyrušovanie okamžite zareaguje, môžu si nevedome vytvoriť jednoduché spojenie:
"Keď som ticho, nikto si ma nevšíma. Keď kričím, rodič sa mi venuje."
To neznamená, že dieťa manipuluje. Jednoducho využíva spôsob, ktorý mu v minulosti pomohol nadviazať kontakt.
Kedy sa potreba pozornosti zvyšuje?
Niektoré situácie môžu túto potrebu ešte zosilniť.
Napríklad:
- po návrate zo škôlky alebo školy,
- po narodení súrodenca,
- pri veľkých životných zmenách,
- keď sú rodičia dlhodobo veľmi zaneprázdnení,
- počas choroby,
- po období odlúčenia od rodiča.
V týchto obdobiach môže dieťa potrebovať viac uistenia, že je stále dôležitou súčasťou rodiny.
Ako rozpoznať, že ide o potrebu spojenia?
Položte si niekoľko jednoduchých otázok:
- Mali sme dnes spolu nerušený spoločný čas?
- Venujem sa dieťaťu naplno aspoň niekoľko minút denne?
- Objavuje sa náročné správanie najmä vtedy, keď som zaneprázdnený?
- Upokojí sa dieťa po spoločnej hre, objatí alebo rozhovore?
Ak je odpoveď na viaceré z týchto otázok áno, je možné, že správanie súvisí práve s potrebou väčšej blízkosti a pozornosti.
Čo robiť namiesto neustáleho napomínania?
Pozornosť nemusí znamenať, že dieťaťu budeme k dispozícii každú minútu.
Veľký význam majú aj krátke chvíle, počas ktorých sa dieťaťu venujeme naplno.
Môže pomôcť:
- päť až desať minút spoločnej hry bez mobilu,
- spoločné čítanie knihy,
- rozhovor počas večere,
- objatie po návrate domov,
- zapojenie dieťaťa do bežných domácich činností.
Pre dieťa je dôležitejšia kvalita spoločného času než jeho dĺžka.
Pozornosť a hranice môžu existovať spolu
Reagovať na potrebu pozornosti neznamená ustupovať pri každej požiadavke.
Ak napríklad telefonujete, môžete povedať:
"Vidím, že mi chceš niečo povedať. Teraz dokončím telefonát a potom budem len s tebou."
Dôležité je svoj sľub dodržať.
Takto dieťa získava istotu, že jeho potreby sú dôležité, aj keď nemôžu byť naplnené okamžite.
Čo sa deje v mozgu dieťaťa?
Pozitívne spoločné zážitky podporujú tvorbu nových nervových spojení v mozgu. Pravidelný kontakt s citlivým a vnímavým dospelým pomáha rozvíjať schopnosť regulovať emócie, sústrediť sa, komunikovať a budovať zdravé vzťahy.
Keď sa dieťa cíti v bezpečí a zažíva dostatok spojenia s rodičom, ľahšie zvláda aj frustráciu či sklamanie.
Praktické tipy pre rodičov
Ak máte pocit, že vaše dieťa „stále niečo vyžaduje“, skúste:
- zaradiť každý deň krátky čas venovaný len dieťaťu,
- počas spoločných chvíľ odložiť mobil a iné rušivé podnety,
- všímať si a oceňovať pokojné správanie, nielen to problémové,
- pomenovať dieťaťu, kedy sa mu budete venovať,
- po splnení sľubu mu naozaj venovať svoju plnú pozornosť.
Tieto malé kroky často znižujú potrebu dieťaťa upozorňovať na seba nevhodným správaním.
Záver
Keď dieťa vyrušuje, kričí alebo odmieta spolupracovať, nemusí sa snažiť rodiča provokovať. Veľmi často ide o spôsob, akým dáva najavo svoju potrebu blízkosti, spojenia a pozornosti. Keď sa naučíme pozerať za samotné správanie, môžeme reagovať s väčším porozumením a zároveň zachovať jasné hranice. Pravidelné chvíle spoločného času, záujem o prežívanie dieťaťa a citlivá reakcia na jeho potreby pomáhajú budovať bezpečný vzťah, v ktorom sa dieťa cíti prijaté, dôležité a milované.
