Často počujeme správanie detí, ale nie vždy ich skutočné potreby. Dá sa to však naučiť.
Počujem v konflikte potreby oboch detí?
Správanie ≠ potreba
Deti zvyčajne vyjadrujú potreby nepriamo:
-
krikom,
-
plačom,
-
obviňovaním,
-
agresiou.
Za tým však býva potreba, napríklad:
-
byť vypočutý,
-
cítiť sa v bezpečí,
-
mať kontrolu,
-
mať spravodlivé zaobchádzanie,
-
získať pozornosť či blízkosť rodiča.
Príklady potrieb v konflikte
Dieťa A (kričí): „Vždy mi berie hračky!“
➡️ potreba: rešpektu, vlastníctva, bezpečia
Dieťa B (plače): „Ja som sa s tým chcel len hrať!“
➡️ potreba: zapojenia, férovosti, pozornosti
👉 Obe potreby sú legitímne, aj keď správanie nemusí byť.
Ako rodič môže „počuť“ potreby
1. Spomaliť
Najprv upokojiť situáciu, až potom riešiť obsah.
2. Pomenovať potreby nahlas
„Ty potrebuješ, aby ti veci nebrali bez opýtania.“
„A ty potrebuješ možnosť sa zapojiť do hry.“
3. Byť neutrálna/ny
Nevyberať si „vinníka“, ale vnímať oboch rovnako.
4. Pýtať sa namiesto hodnotenia
-
„Čo si teraz potreboval?“
-
„Čo by ti pomohlo, aby to bolo lepšie?“
Čo sa deti týmto učia
-
že ich pocity a potreby sú dôležité,
-
že aj druhý má svoje potreby,
-
že konflikt sa dá riešiť bez víťaza a porazeného.
Záver
Počuť potreby oboch detí neznamená súhlasiť s ich správaním. Znamená to vytvoriť most k riešeniu, ktoré rešpektuje obe strany. A práve v tom je rodič nenahraditeľný sprievodca.
