Učenie sa z vlastnej skúsenosti u detí patrí k najhlbším a najtrvalejším formám učenia. To, čo dieťa zažije, vyskúša a precíti, si osvojí oveľa viac než to, čo mu len vysvetlíme.
Prečo je vlastná skúsenosť taká dôležitá
-
zapája emócie aj telo, nielen rozum,
-
posilňuje pochopenie príčiny a následku,
-
buduje zodpovednosť a sebadôveru,
-
učí dieťa dôverovať vlastnému úsudku.
Úloha rodiča: sprievodca, nie záchranár
Rešpektujúci rodič:
-
vytvára bezpečné hranice,
-
dovolí dieťaťu skúšať,
-
zasahuje len vtedy, keď ide o bezpečnosť,
-
pomáha dieťaťu premýšľať o skúsenosti, nie ho karhá.
Príklady z bežného života
🧒 Každodenné situácie
-
Dieťa si zabudne bundu → pocíti chlad → nabudúce si ju vezme.
-
Rozleje vodu → pomôže ju utrieť → učí sa zodpovednosti.
-
Vyberie si ťažšiu úlohu → zistí, čo zvládne.
Ako reagovať po skúsenosti
Namiesto:
❌ „Ja som ti to hovoril(a).“
Skôr:
✔️ „Čo si si z toho odniesol(a)?“
✔️ „Čo by si nabudúce urobil(a) inak?“
✔️ „Čo ti pomohlo / nepomohlo?“
Chyby sú súčasť učenia
-
chyba ≠ zlyhanie,
-
chyba = informácia,
-
bezpečná chyba = cenná lekcia.
Dieťa, ktorému dovolíme robiť chyby:
-
sa nebojí výziev,
-
rozvíja odolnosť,
-
učí sa riešiť problémy.
Kedy skúsenosť nenechať na dieťa
Rodič zasahuje, ak ide o:
🚫 ohrozenie zdravia,
🚫 neprimerané riziko,
🚫 situácie, ktoré dieťa nemôže zvládnuť samo.
Zhrnutie
Keď dieťaťu dovolíme učiť sa z vlastnej skúsenosti, hovoríme mu:
„Verím ti a som tu, keď ma budeš potrebovať.“
