Detstvo nie je tvorené iba veľkými udalosťami. Nie sú to len narodeniny, výlety, úspechy v škole či výnimočné chvíle, na ktoré si rodina robí fotografie. Detstvo sa skladá najmä z malých každodenných okamihov – z pohľadov, slov, tónu hlasu a reakcií rodičov v situáciách, ktoré sa možno zdajú obyčajné.
Práve tieto chvíle si dieťa často nesie najhlbšie v sebe.
Možno si o mnoho rokov nebude pamätať každú známku, každú hračku ani každý deň, ktorý spolu prežilo. Bude si však pamätať, či sa pri rodičovi cítilo bezpečne. Či sa mohlo zdôveriť. Či jeho chyby stretli s pochopením alebo so strachom.
Preto stojí za to položiť si otázku:
Aké spomienky na moje reakcie by som chcela, aby si moje dieťa nieslo do dospelosti?
Chcem, aby si pamätalo prijatie, nie strach
Každé dieťa urobí chyby. Rozleje pohár, zabudne povinnosť, nahnevá sa, pokazí úlohu alebo niečo nevydarí napriek snahe.
Práve v týchto chvíľach sa tvorí obraz, ktorý si dieťa vytvára o sebe.
Ak rodič reaguje iba hnevom a kritikou, dieťa sa môže naučiť skrývať chyby, aby sa vyhlo sklamaniu.
Ak však rodič dokáže povedať:
„Stalo sa to. Poďme spolu premýšľať, ako to napravíme.“
dieťa sa učí, že chyba neznamená stratu prijatia.
Do dospelosti si potom môže odniesť dôležité presvedčenie:
„Aj keď sa mi niečo nepodarí, stále mám hodnotu.“
Chcem, aby si pamätalo povzbudenie, nie pochybnosti
Deti často pozerajú na seba očami svojich rodičov. To, čo od nás počujú opakovane, sa postupne môže stať ich vnútorným hlasom.
Ak dieťa často počúva:
„Ty na to nemáš.“
„To nezvládneš.“
„Prečo si taký nešikovný?“
môže si tieto slová niesť so sebou aj v dospelosti.
Naopak, ak počúva:
„Verím ti.“
„Skús to, som pri tebe.“
„Vidím, že sa snažíš.“
učí sa dôverovať vlastným schopnostiam.
Možno raz nebude počuť náš hlas fyzicky pri sebe, ale spôsob, akým sme ho povzbudzovali, zostane súčasťou jeho vlastného premýšľania.
Chcem, aby si pamätalo, že jeho pocity boli dôležité
Deti prežívajú emócie intenzívne. To, čo sa dospelému môže zdať ako maličkosť, môže byť pre dieťa veľkou skúsenosťou.
Strata obľúbenej hračky, hádka s kamarátom, strach z vystúpenia alebo sklamanie z neúspechu môžu byť chvíle, keď dieťa potrebuje najmä blízkosť.
Namiesto:
„Veď to nič nie je.“
môžeme povedať:
„Vidím, že ťa to veľmi mrzí.“
Namiesto:
„Prestaň plakať.“
môžeme povedať:
„Som tu s tebou.“
Tak dieťa získava skúsenosť, že jeho pocity nie sú problémom. Sú niečím, čomu sa dá rozumieť.
Chcem, aby si pamätalo môj záujem
Deti nepotrebujú rodiča, ktorý má vždy perfektnú odpoveď. Potrebujú rodiča, ktorý sa zaujíma.
Nie vždy si budú pamätať naše rady. Budú si však pamätať, či sme sa zastavili a počúvali.
Či sme sa spýtali:
„Ako si sa dnes cítil?“
„Čo bolo pre teba najťažšie?“
„Čo ťa potešilo?“
Keď dieťa cíti, že jeho svet je pre rodiča dôležitý, vytvára sa medzi nimi vzťah dôvery, ktorý môže pretrvať celý život.
Chcem, aby si pamätalo, že som bola človek, nie dokonalý rodič
Nikto z rodičov nereaguje vždy ideálne. Sú dni, keď sme unavení, podráždení alebo urobíme chybu.
Dôležité nie je nikdy nezlyhať. Dôležité je vedieť vzťah opraviť.
Veta:
„Mrzí ma, ako som reagovala. Bola som nahnevaná, ale nemala som na teba tak hovoriť.“
môže dieťa naučiť viac než predstieraná dokonalosť.
Učí ho, že láska dokáže prežiť aj náročné chvíle a že ospravedlnenie je prejavom sily.
Každodenné reakcie tvoria budúce spomienky
Rodič často netuší, ktoré chvíle zostanú dieťaťu v pamäti.
Možno to nebude veľký darček ani výnimočný výlet.
Možno si zapamätá obyčajný večer, keď sa bálo a rodič si k nemu sadol.
Možno si zapamätá deň, keď sa mu niečo nepodarilo a namiesto kritiky dostalo objatie.
Možno si zapamätá chvíľu, keď niekto povedal:
„Nevadí. Stále ti verím.“
Práve z takýchto okamihov vzniká vnútorný pocit bezpečia.
Otázka pre každého rodiča
Skúste sa dnes zamyslieť:
Keď bude moje dieťa dospelé a spomenie si na moje reakcie, čo by som chcela, aby cítilo?
Chcem, aby si pamätalo môj krik alebo moje pochopenie?
Môj tlak alebo moju podporu?
Moje očakávania alebo moju vieru v neho?
Táto otázka nám môže pomôcť zastaviť sa uprostred každodenného zhonu a uvedomiť si, že každá naša reakcia je malou súčasťou príbehu, ktorý si dieťa tvorí o sebe a o svete.
Na záver
Najväčšie dedičstvo, ktoré rodič zanechá dieťaťu, nie sú veci ani úspechy. Sú to pocity, ktoré si dieťa nesie v sebe.
Pocit, že bolo milované.
Pocit, že bolo vypočuté.
Pocit, že mohlo robiť chyby a napriek tomu zostalo prijaté.
Pretože raz, keď dieťa vyrastie, nebude si pamätať každé naše slovo. Ale veľmi pravdepodobne si bude pamätať, akým človekom sme mu dovolili cítiť sa byť.
