Keď sa narodí bábätko, rodičia veľmi rýchlo začnú počúvať množstvo rád. Jedna z najčastejších znie: „Musí sa naučiť zaspávať samo.“ Niekedy zaznie ešte dôraznejšie: „Neber ho stále na ruky.“ alebo „Keď si zvykne na uspávanie, nikdy sa to nenaučí.“
Mnohí rodičia potom začnú pochybovať. Robia niečo zle, keď svoje dieťa uspávajú v náručí? Je prirodzené, že ich bábätko potrebuje blízkosť pri zaspávaní?
Možno je však dôležitejšia iná otázka:
Prečo vlastne očakávame od bábätka niečo, čo od neho jeho vývin ešte prirodzene nevyžaduje?
Spánok je otázkou zrelosti, nie poslušnosti
Bábätko sa nerodí so schopnosťou samo regulovať svoje emócie ani sa upokojiť. Jeho nervový systém sa ešte len vyvíja a práve preto potrebuje pomoc dospelého.
Keď plače, nehľadá spôsob, ako rodiča ovládať. Dáva najavo, že niečo potrebuje – jedlo, teplo, pocit bezpečia alebo blízkosť.
Rovnako je to aj pri zaspávaní.
Počas prvých mesiacov života je prirodzené, že dieťa potrebuje kontakt s človekom, ktorému dôveruje. Tlmený hlas, vôňa rodiča, tlkot srdca či jemné hojdanie mu pripomínajú prostredie, ktoré poznalo pred narodením.
Pre bábätko nie je náruč zlozvykom. Je miestom bezpečia.
Blízkosť nie je rozmaznávanie
Obava, že si dieťa „zvykne na ruky“, patrí medzi najčastejšie mýty, s ktorými sa rodičia stretávajú.
V skutočnosti bábätko ešte nedokáže premýšľať spôsobom: „Ak budem plakať, rodič ma vezme na ruky.“ Reaguje inštinktívne. Jeho plač je spôsob komunikácie, nie manipulácie.
Keď rodič na tieto potreby citlivo odpovedá, dieťa sa učí, že svet je bezpečné miesto a že jeho potreby budú vypočuté.
Práve táto skúsenosť vytvára základ dôvery, z ktorej neskôr vyrastá samostatnosť.
Samostatnosť sa nedá urýchliť
Každé dieťa raz príde do obdobia, keď bude pripravené zaspať s menšou pomocou rodiča. Nie preto, že bolo prinútené, ale preto, že na to dozrelo.
Rovnako ako sa dieťa naučí chodiť, hovoriť alebo jesť lyžičkou, aj schopnosť samostatnejšie zaspávať sa postupne vyvíja. Niektoré deti to zvládnu skôr, iné neskôr.
Vývin však nie je súťaž. Každé dieťa má svoje tempo.
Potreba blízkosti je prirodzená
Predstavme si dospelého človeka. Po náročnom dni často hľadá objatie partnera, rozhovor s blízkym človekom alebo jednoducho pocit, že na všetko nie je sám.
Prečo by sme potom od bábätka očakávali, že zvládne najzraniteľnejšiu časť dňa – zaspávanie – úplne bez pomoci?
Blízkosť je základnou ľudskou potrebou od narodenia až do dospelosti. U bábätiek je však ešte oveľa intenzívnejšia, pretože od nej závisí ich pocit bezpečia.
Každá rodina si hľadá vlastnú cestu
Neexistuje jediný správny spôsob uspávania. Niektoré deti rady zaspávajú pri dojčení alebo kŕmení, iné pri nosení, ďalšie pri hladkaní či tichom speve.
To, čo funguje v jednej rodine, nemusí fungovať v druhej.
Dôležité je, aby zvolený spôsob vyhovoval dieťaťu aj rodičom a aby vytváral prostredie pokoja, bezpečia a vzájomnej blízkosti.
Nie je potrebné porovnávať sa s ostatnými ani mať pocit, že vaše dieťa musí spať rovnako ako dieťa susedov či kamarátov.
Otázka pre rodičov
Niekedy sa oplatí zastaviť a položiť si jednoduchú otázku:
Naozaj moje bábätko potrebuje, aby zaspávalo samo? Alebo je to očakávanie, ktoré prichádza skôr z okolia než z jeho skutočných potrieb?
Táto otázka nemá jednu správnu odpoveď. Môže nám však pomôcť rozlišovať medzi tým, čo od dieťaťa očakáva spoločnosť, a tým, čo zodpovedá jeho vývinu.
Na záver
Každé bábätko raz vyrastie. Raz príde deň, keď už nebude chcieť zaspať v náručí, keď nebude potrebovať uspávanku ani držanie za ruku. Samostatnosť neprichádza preto, že dieťa prestaneme utešovať. Prichádza postupne, spolu s dozrievaním, pocitom bezpečia a rastúcou dôverou vo vlastné schopnosti.
Možno preto nie je najdôležitejšou otázkou, kedy začne zaspávať samo, ale či počas prvých rokov života zažilo dostatok blízkosti, ktorá mu pomohla cítiť sa v bezpečí.
Pretože deti, ktoré vyrastajú s pocitom, že na svoje potreby neboli samy, si často odnášajú do života to najcennejšie – dôveru vo svet, vo vzťahy a napokon aj samy v seba.
