Dieťa si najčastejšie neberie z rodiča jednotlivé rady, ale opakujúce sa vzorce správania. To, čo vidí denne, sa preň stáva „normálnym spôsobom života“. Najsilnejšie preberá najmä tieto oblasti:
- Spôsob zvládania emócií
Ako reaguješ na stres, hnev, frustráciu či sklamanie. Či emócie potláčaš, vybuchuješ, alebo ich vieš pokojne pomenovať a spracovať. - Komunikáciu vo vzťahoch
Tón hlasu, rešpekt, prerušovanie, počúvanie, iróniu, ospravedlnenie aj spôsob riešenia konfliktov. - Vzťah k sebe samému
Dieťa počúva, ako o sebe hovoríš. Ak sa neustále kritizuješ, môže si osvojiť podobný vnútorný hlas. Ak sa k sebe správaš s rešpektom, učí sa sebaúcte. - Reakciu na chyby a zlyhanie
Či chyba znamená hanbu a tlak, alebo priestor na učenie. Deti veľmi kopírujú, ako dospelý zvláda neúspech. - Každodenné návyky
Disciplínu, prácu s časom, vzťah k mobilu, oddychu, pohybu, jedlu, poriadku aj povinnostiam. - Vzťah k ľuďom
Ako sa správaš k partnerovi, starým rodičom, cudzím ľuďom, obsluhe v obchode či ľuďom v strese. Tam sa dieťa učí rešpektu aj empatii. - Prácu so stresom
Či sa pri tlaku všetko mení na chaos, alebo sa dá spomaliť, nadýchnuť a hľadať riešenie. - Pocit bezpečia vo vzťahu
Či je doma viac napätia alebo prijatia. Dieťa si z toho vytvára predstavu, ako má vyzerať blízkosť a láska.
Zaujímavé je, že deti často preberajú aj veci, ktoré ich „neučíme“. Napríklad:
- spôsob oddychu,
- humor,
- reakcie tela na stres,
- vzťah k peniazom,
- perfekcionizmus,
- alebo schopnosť byť prítomný.
A preto býva jedna z najsilnejších otázok vo výchove nie:
„Čo mám dieťa naučiť?“
ale:
„Čo moje dieťa denne vidí, že žijem?“
