To je jedna z najdôležitejších otázok rodičovstva, pretože deti sa upokojujú viac cez náš nervový systém než cez naše pokyny.
Keď je dieťa zahltené emóciou, jeho mozog často ešte nevie spracovať logiku ani poučenia. Najprv vníma:
- tón hlasu,
- výraz tváre,
- tempo reči,
- energiu tela,
- pocit bezpečia alebo ohrozenia.
Ak dospelý reaguje krikom, chaosom alebo silným napätím, dieťa si zvyčajne neprevezme pokoj — prevezme intenzitu. Nervový systém dieťaťa sa „naladí“ na stav rodiča.
To však neznamená, že musíš byť stále dokonale pokojný. Pokojný rodič nie je človek bez emócií. Je to človek, ktorý:
- si vie všimnúť vlastné napätie,
- nezraňuje v afekte,
- a vie sa po vypätí vrátiť k bezpečiu a spojeniu.
Niekedy pomôže položiť si v náročnej chvíli jednoduché otázky:
- Chcem teraz dieťa ovládnuť alebo ho viesť?
- Učí sa zo mňa strachu alebo regulácii?
- Ako by som chcel, aby raz reagovalo samo na seba v strese?
Deti totiž často neskôr hovoria samy so sebou rovnakým tónom, akým s nimi hovoril rodič počas ťažkých chvíľ.
Veľmi silné je aj to, keď rodič po nezvládnutej situácii povie:
- „Prepáč, kričal som.“
- „Bol som preťažený.“
- „Nemal som to tak zvládnuť.“
- „Skúsime to znova.“
Také momenty dieťa neučia slabosti. Učia ho, že:
- emócie sa dajú opraviť,
- vzťah sa nemusí pri konflikte rozpadnúť,
- a človek môže niesť zodpovednosť bez hanby.
Často teda nejde o otázku:
„Som vždy pokojný?“
ale skôr:
„Prinášam po nepokoji späť bezpečie?“
