Každý rodič si želá, aby jeho dieťa vyrástlo v človeka, ktorý si verí, dokáže sa rozhodovať, nebojí sa výziev a vie si poradiť aj v náročných situáciách. Sebadôvera však nevzniká zo dňa na deň. Buduje sa postupne – z každodenných skúseností, vzťahov a slov, ktoré dieťa počúva doma.
Mnohí si myslia, že sebavedomé dieťa je také, ktoré sa nebojí vystupovať pred ostatnými alebo je vo všetkom úspešné. Skutočná sebadôvera však znamená niečo oveľa hlbšie. Je to vnútorné presvedčenie: „Aj keď niečo neviem alebo sa mi to nepodarí, zvládnem to skúsiť znova.“
Prvé základy tejto istoty vznikajú už v ranom detstve. Keď dieťa urobí prvé kroky, skladá puzzle alebo sa učí jazdiť na bicykli, nepotrebuje rodiča, ktorý všetko urobí zaň. Potrebuje rodiča, ktorý stojí nablízku, povzbudzuje ho a verí, že to zvládne.
Oceňujte snahu, nielen výsledky
Deti potrebujú vedieť, že ich hodnota nezávisí od známok, medailí alebo víťazstiev. Ak chválime iba úspech, dieťa môže nadobudnúť pocit, že je prijímané len vtedy, keď je dokonalé.
Namiesto slov:
„Ty si ale génius.“
skúste povedať:
„Vidím, koľko času a úsilia si tomu venoval. Nevzdal si sa a to je skvelé.“
Takáto pochvala učí dieťa vytrvalosti a odvahe skúšať nové veci, aj keď výsledok nie je vždy perfektný.
Doprajte dieťaťu primeranú samostatnosť
Láska často vedie rodičov k tomu, že chcú dieťaťu všetko uľahčiť. Niekedy mu však pomôžeme najviac práve tým, že mu dovolíme skúsiť veci samostatne.
Obliecť sa, pripraviť si školskú tašku, vybrať si oblečenie alebo pomôcť pri jednoduchých domácich prácach – aj tieto malé úlohy dávajú dieťaťu pocit kompetencie.
Každé úspešne zvládnuté „Ja to dokážem!“ sa postupne mení na zdravú sebadôveru.
Dovoľte mu robiť chyby
Mnoho rodičov chce svoje dieťa ochrániť pred neúspechom. No práve chyby patria medzi najlepších učiteľov.
Ak dieťa prehrá súťaž, dostane horšiu známku alebo sa mu niečo nepodarí, skúste sa nesústrediť len na výsledok.
Opýtajte sa:
- Čo si sa z toho naučil?
- Čo by si nabudúce urobil inak?
- Ako ti môžem pomôcť?
Tak dieťa pochopí, že chyba nie je dôkazom neschopnosti, ale prirodzenou súčasťou učenia.
Počúvajte viac, ako radíte
Deti často nepotrebujú okamžité riešenia. Potrebujú mať pocit, že ich niekto naozaj počúva.
Keď vám rozprávajú o škole, kamarátovi alebo svojich obavách, skúste sa najprv zaujímať.
„Ako si sa pritom cítil?“
„Čo si o tom myslíš ty?“
„Čo by si chcel urobiť?“
Takéto rozhovory rozvíjajú nielen dôveru medzi rodičom a dieťaťom, ale aj schopnosť premýšľať a rozhodovať sa.
Vyhnite sa porovnávaniu
Vety ako:
„Pozri sa na sestru.“
„Tvoj kamarát to zvládol lepšie.“
môžu dieťa motivovať len zriedka. Oveľa častejšie v ňom vyvolajú pocit, že nikdy nebude dosť dobré.
Každé dieťa má svoje tempo, silné stránky aj talenty. Porovnávajte ho radšej s tým, aké bolo včera, nie s niekým iným.
Buďte bezpečným prístavom
Sebadôvera nevzniká z neustálej pochvaly. Vzniká z istoty, že dieťa je milované aj vtedy, keď sa mu nedarí.
Keď vie, že sa môže domov vrátiť po víťazstve aj po prehre a bude prijaté s rovnakou láskou, získava odvahu skúšať nové veci bez strachu zo zlyhania.
Práve táto istota mu pomôže neskôr čeliť výzvam v škole, v práci aj vo vzťahoch.
Buďte príkladom
Deti sa neučia len z našich rád. Učia sa najmä z toho, čo vidia.
Ak rodič prizná chybu, skúsi niečo nové, nevzdá sa po prvom neúspechu a hovorí o sebe s rešpektom, dieťa si z toho odnáša dôležitú lekciu: nikto nemusí byť dokonalý, aby mal hodnotu.
Sebadôvera sa totiž nededí. Vyrastá v prostredí, kde je priestor na otázky, omyly, smiech aj nové začiatky.
Na záver
Najväčším darom, ktorý môžete svojmu dieťaťu dať, nie je odstrániť z jeho cesty všetky prekážky. Je ním naučiť ho veriť, že ich dokáže prekonať.
Dieťa, ktoré vyrastá s pocitom prijatia, podpory a dôvery, si postupne vytvára pevnú vnútornú istotu. A práve tá sa stáva základom zdravej sebadôvery – nie hlasnej, namyslenej či bezchybnej, ale pokojnej a pevnej. Sebadôvery, ktorá mu bude oporou počas celého života.
