Slová majú oveľa väčšiu silu, než si často uvedomujeme. Pre dospelého môžu byť len vetou vyslovenou v návale emócií. Pre dieťa sa však môžu stať hlasom, ktorý si bude niesť celý život.
Deti sa od prvých rokov učia, kým sú, prostredníctvom toho, ako s nimi hovoria ich rodičia. Keď počujú: „Som na teba hrdý,“ „Verím ti,“ alebo „Nevadí, že sa to nepodarilo, skúsime to znova,“ postupne si vytvárajú vnútorné presvedčenie, že sú schopné, milované a prijímané aj vtedy, keď robia chyby.
Naopak, opakované výroky ako: „Ty to nikdy nedokážeš,“ „Prečo nemôžeš byť ako tvoj brat?“ alebo „Zase si všetko pokazil,“ nezostanú len pri jednej nepríjemnej chvíli. Dieťa si ich môže osvojiť ako pravdu o sebe. Časom sa z nich stane jeho vlastný vnútorný hlas.
To neznamená, že rodič nesmie byť nahnevaný alebo unavený. Výchova prináša náročné situácie a nikto nie je dokonalý. Rozhodujúce však nie je to, či sa pomýlime, ale či dokážeme svoje slová neskôr vysvetliť, ospravedlniť sa a obnoviť pocit bezpečia.
Veľký rozdiel je aj medzi hodnotením správania a hodnotením osobnosti.
Keď rodič povie: „Nepáči sa mi, že si klamal,“ hovorí o konkrétnom správaní, ktoré sa dá napraviť. Keď však povie: „Si klamár,“ dieťa môže nadobudnúť pocit, že problémom je ono samo.
Rovnako je dôležité, aby pochvala nebola zameraná len na výsledok. Dieťa potrebuje počuť aj to, že si rodič všimol jeho snahu, vytrvalosť alebo odvahu skúsiť niečo nové.
Namiesto:
„Si šikovný, lebo si vyhral.“
Môžeme povedať:
„Videla som, koľko úsilia si do toho vložil. Som na teba hrdá, že si sa nevzdal.“
Takéto slová učia dieťa, že jeho hodnota nezávisí iba od úspechu.
Dôležité je aj to, ako reagujeme na emócie. Keď dieťa plače alebo sa hnevá, nepotrebuje počuť: „Neplač.“ Alebo: „To nič nie je.“ Potrebuje vedieť, že jeho pocity sú prijaté.
Vety ako:
„Vidím, že ťa to veľmi trápi.“
„Som tu s tebou.“
„Poďme spolu nájsť riešenie.“
mu dávajú pocit bezpečia a učia ho, že emócie nie sú niečo, za čo sa treba hanbiť.
Deti si nepamätajú každú vetu, ktorú sme povedali. Pamätajú si však, ako sa pri nás cítili. Či sa báli urobiť chybu. Či mohli prísť s problémom. Či mali istotu, že budú vypočuté aj vtedy, keď sa im niečo nepodarilo.
Nikto z rodičov nie je dokonalý. Každý občas povie niečo, čo neskôr oľutuje. Dobrou správou je, že vzťah sa dá opravovať. Úprimné: „Prepáč, nemal som to povedať. Bol som nahnevaný, ale ty si pre mňa stále veľmi dôležitý,“ môže mať pre dieťa obrovskú hodnotu. Učí ho, že aj dospelí robia chyby a že láska sa nestráca kvôli jednému zlému dňu.
Každé slovo, ktoré dieťa od rodiča počuje, je ako semienko. Niektoré vyrastú na sebavedomie, odvahu a dôveru. Iné môžu priniesť pochybnosti a strach. Preto sa oplatí vyberať slová s vedomím, že raz sa môžu stať hlasom, ktorým bude dieťa hovoriť samo k sebe.
Preto sa oplatí pýtať: Aký vnútorný hlas chcem svojmu dieťaťu darovať?
