Je to jedna z najťažších otázok, aké si rodič môže položiť.
Je pre dieťa dôležitejšie vyrastať s oboma rodičmi pod jednou strechou, alebo vyrastať v prostredí, kde sa cíti bezpečne a pokojne?
Mnohí rodičia veria, že spoločná domácnosť je sama osebe najlepším riešením. Veď dieťa predsa potrebuje mamu aj otca. A je pravda, že ak spolu rodičia dokážu vytvárať láskavé a stabilné prostredie, spoločný domov môže byť pre dieťa veľkým darom.
Samotná prítomnosť oboch rodičov však ešte nezaručuje pocit bezpečia.
Dieťa totiž nevyrastá len medzi štyrmi stenami. Vyrastá v atmosfére, ktorú každý deň zažíva.
Ak je domov miestom, kde prevláda rešpekt, spolupráca, záujem a láskavosť, dieťa si odnáša pocit, že svet je bezpečné miesto a vzťahy môžu prinášať pokoj.
Ak je však domov plný hádok, napätia, dlhého ticha, ponižovania alebo citového chladu, dieťa sa učí niečo celkom iné. Učí sa byť v strehu. Snaží sa odhadovať nálady dospelých. Niekedy preberá zodpovednosť za ich konflikty alebo potláča vlastné emócie, aby situáciu ešte viac nezhoršilo.
Rodičia často zostávajú spolu s presvedčením, že tým deti chránia. Ich rozhodnutie býva vedené láskou a snahou urobiť to najlepšie. Zároveň je však dôležité pozrieť sa aj na druhú stranu rovnice.
Akú cenu platia deti za to, že rodičia zostávajú spolu?
Ak je odpoveďou každodenný strach, napätie alebo život v prostredí bez vzájomnej úcty, stojí za to zamyslieť sa, čo je pre dieťa skutočne najdôležitejšie.
To však neznamená, že rozchod je automaticky lepším riešením. Aj rozchod môže byť pre deti bolestivý, najmä ak je sprevádzaný konfliktmi, manipuláciou alebo bojom medzi rodičmi.
Rozhodujúce preto nie je len to, či rodičia žijú spolu, ale ako sa správajú jeden k druhému a ako vytvárajú pocit bezpečia pre svoje deti.
Niektoré deti vyrastajú v jednej domácnosti plnej lásky a rešpektu.
Iné vyrastajú pokojne v dvoch domácnostiach, pretože ich rodičia napriek rozchodu dokázali zostať dobrým tímom vo výchove.
A niektoré vyrastajú pod jednou strechou, kde je síce celá rodina spolu, no chýba to najdôležitejšie – pokoj, dôvera a emocionálne bezpečie.
Možno preto nie je najdôležitejšou otázkou:
„Sme stále spolu?“
Ale skôr:
„Ako sa naše deti cítia, keď sú doma?“
Ak sa môžu uvoľniť, smiať sa, prejavovať svoje emócie a nemusia sa báť ďalšej hádky či chladného ticha, dostávajú jeden z najväčších darov, aké im rodičia môžu dať.
Pretože šťastné detstvo nevytvára spoločná adresa. Vytvára ho pocit bezpečia.
A práve ten si deti nesú so sebou ešte dlho po tom, ako opustia rodičovský dom.
