Ako rodičia prirodzene túžime chrániť svoje deti pred bolesťou, sklamaním a neúspechom. Keď vidíme, že sa trápia, chceme im pomôcť, poradiť alebo ich zachrániť pred ďalšou chybou. Robíme to z lásky. No niekedy práve táto snaha môže dieťa pripraviť o jednu z najdôležitejších životných skúseností – možnosť naučiť sa, že po páde sa dá opäť postaviť.
Život nebude vždy jednoduchý. Každého z nás čakajú chvíle, keď sa niečo nepodarí, keď budeme musieť začať odznova alebo hľadať nové riešenie. Ak chceme, aby naše deti raz zvládali takéto situácie s odvahou a pokojom, potrebujú si túto schopnosť budovať už od detstva.
Chyby nie sú zlyhaním
Dieťa, ktoré sa učí chodiť, spadne desiatky, možno stovky ráz. Napriek tomu mu nikto nepovie: „Asi na to nemáš.“ Povzbudzujeme ho, podávame mu ruku a tešíme sa z každého ďalšieho pokusu.
Keď však dieťa vyrastá, náš prístup sa niekedy mení. Horšia známka, prehratý zápas či nevydarené vystúpenie v nás môžu vyvolať obavy. Namiesto povzbudenia sa objaví kritika, porovnávanie alebo sklamanie.
Pritom princíp zostáva rovnaký. Aj staršie dieťa sa učí životu rovnakým spôsobom, ako sa kedysi učilo robiť prvé kroky – skúšaním, omylmi a opakovanými pokusmi.
Odvaha vzniká tam, kde je bezpečie
Dieťa sa odváži skúsiť niečo nové len vtedy, keď vie, že jeho hodnota nezávisí od výsledku.
Ak sa bojí, že po chybe príde výsmech, hnev alebo sklamanie rodiča, bude sa prirodzene snažiť riziku vyhnúť. Prestane sa hlásiť na súťaže, nebude skúšať nové aktivity alebo radšej neurobí nič, aby neurobilo chybu.
Naopak, dieťa, ktoré vie, že doma nájde pochopenie aj po neúspechu, získava odvahu objavovať svoje možnosti. Vie, že chyba nie je dôvodom na odmietnutie, ale príležitosťou na učenie.
Nie vždy musíme zasiahnuť
Je prirodzené chcieť dieťaťu uľahčiť život. Niekedy však najväčšou pomocou nie je vyriešiť problém zaň, ale zostať nablízku a podporiť ho, aby riešenie našlo samo.
Ak zabudne domácu úlohu, poháda sa s kamarátom alebo sa mu nepodarí projekt, nemusíme okamžite všetko zachraňovať.
Môžeme sa opýtať:
- „Čo si myslíš, že by si mohol urobiť?“
- „Čo ti z minulosti pomohlo v podobnej situácii?“
- „Ako ti môžem pomôcť, aby si to zvládol sám?“
Takéto otázky rozvíjajú samostatnosť, zodpovednosť a dôveru vo vlastné schopnosti.
Chváľte odvahu, nielen úspech
Keď dieťa skúsi niečo nové, už urobilo prvý dôležitý krok.
Možno nevyhrá súťaž.
Možno sa pomýli pri recitovaní.
Možno prehrá zápas.
Ale prekonalo strach.
Aj to je úspech.
Povedzte mu:
„Som na teba hrdá, že si to skúsil.“
„Videla som, koľko úsilia si do toho vložil.“
„Nevyšlo to podľa predstáv, ale veľa si sa naučil.“
Takéto slová učia dieťa, že jeho odvaha má hodnotu bez ohľadu na výsledok.
Rodič ako bezpečný prístav
Deti nepotrebujú rodiča, ktorý odstráni každú prekážku z ich cesty. Potrebujú rodiča, ku ktorému sa môžu vrátiť po víťazstve aj po prehre.
Keď dieťa vie, že bude prijaté aj vtedy, keď sa mu niečo nepodarí, buduje si vnútornú odolnosť. Postupne zisťuje, že jeden neúspech neurčuje jeho hodnotu ani budúcnosť.
Práve tento pocit bezpečia mu dáva silu skúšať znova.
Otázka pre každého rodiča
Skúste sa dnes zamyslieť:
Má moje dieťa priestor robiť chyby bez strachu, že stratí moje prijatie?
Vie, že ho budem podporovať aj vtedy, keď neuspeje?
Dávam mu príležitosť hľadať vlastné riešenia, alebo ich príliš často ponúkam zaň?
Tieto otázky nemajú vyvolať pocit viny. Sú pozvaním zamyslieť sa nad tým, aké prostredie doma spoločne vytvárame.
Na záver
Najsilnejší ľudia nie sú tí, ktorí nikdy nespadli. Sú to tí, ktorí sa naučili po každom páde znovu postaviť.
A práve túto schopnosť môžeme svojim deťom odovzdať každý deň. Nie tým, že ich ochránime pred každým neúspechom, ale tým, že ich budeme sprevádzať na ceste, povzbudzovať ich a veriť im aj vtedy, keď samy o sebe pochybujú.
Pretože dieťa, ktoré vyrastá v prostredí, kde môže skúšať, zlyhávať a znovu sa postaviť, si nebuduje len odolnosť. Buduje si vieru, že bez ohľadu na prekážky dokáže ísť ďalej. A práve táto viera je jedným z najcennejších darov, ktoré si odnesie do dospelého života.
