Ak existuje téma, pri ktorej rodičia dostávajú najviac nevyžiadaných rád, je to práve uspávanie bábätiek. „Nechaj ho vyplakať.“ „Neber ho stále na ruky.“ „Musí sa naučiť spať samo.“ „Ak ho uspíš na rukách, bude to vyžadovať stále.“
Takéto výroky môžu v rodičoch vyvolávať pochybnosti. Robia správne rozhodnutia? Neučia svoje dieťa „zlým návykom“?
Pozrime sa na niekoľko najčastejších mýtov a na to, čo o potrebách malých detí vieme dnes.
Mýtus 1: „Ak dieťa uspávate na rukách, rozmaznáte ho.“
Túžba po blízkosti nie je rozmaznanosť. Je to jedna zo základných potrieb bábätka.
Počas tehotenstva bolo neustále v kontakte s mamou – počulo tlkot jej srdca, cítilo pohyb aj teplo. Po narodení je preň náruč prirodzeným pokračovaním pocitu bezpečia.
To, že dieťa pri zaspávaní potrebuje blízkosť, neznamená, že si vytvára nezdravý návyk. Znamená to, že hľadá prostredie, v ktorom sa cíti pokojne.
Mýtus 2: „Plače len preto, aby si vynútilo pozornosť.“
Malé bábätko ešte nedokáže plánovať svoje správanie ani premýšľať spôsobom, ktorý by smeroval k manipulácii.
Plač je jeho spôsob komunikácie.
Môže ním hovoriť o hlade, únave, nepohodlí, bolesti, potrebe kontaktu alebo o tom, že je zahltené podnetmi.
Keď rodič na plač citlivo reaguje, neučí dieťa závislosti. Pomáha mu zvládať situácie, ktoré ešte samo zvládnuť nedokáže.
Mýtus 3: „Správne bábätko prespí celú noc.“
Mnohí rodičia nadobudnú pocit, že nočné budenie je znakom problému.
V skutočnosti je pre malé deti prirodzené, že sa v noci budia. Ich spánok sa líši od spánku dospelých a vyvíja sa postupne.
Niektoré deti začnú spať dlhšie úseky skôr, iné neskôr. Obe situácie môžu byť v rámci zdravého vývinu úplne bežné.
Mýtus 4: „Čím skôr sa naučí zaspávať samo, tým lepšie.“
Samostatnosť sa nedá urýchliť.
Každé dieťa dozrieva vlastným tempom. Niektoré potrebuje viac blízkosti, iné menej.
Schopnosť samostatnejšie zaspávať sa rozvíja spolu s vývinom nervového systému, pocitom bezpečia a rastúcou istotou.
Nie je to súťaž ani ukazovateľ úspešnosti rodiča.
Mýtus 5: „Existuje jeden správny spôsob uspávania.“
Každé dieťa je iné.
Niektoré zaspáva pri dojčení alebo kŕmení, iné pri nosení, ďalšie pri hladkaní alebo pokojnej rozprávke.
To, čo funguje jednej rodine, nemusí fungovať druhej.
Neexistuje univerzálny večerný rituál, ktorý by vyhovoval všetkým deťom.
Najdôležitejšie je, aby bol spôsob uspávania bezpečný, rešpektoval potreby dieťaťa a bol dlhodobo zvládnuteľný aj pre rodičov.
Čo môže rodič urobiť?
Namiesto hľadania dokonalého postupu môže pomôcť niekoľko jednoduchých princípov:
- vytvárať pokojný a predvídateľný večerný režim,
- všímať si signály únavy dieťaťa,
- reagovať citlivo na jeho potreby,
- neporovnávať sa s inými rodinami,
- a dopriať si trpezlivosť, pretože spánok sa vyvíja.
Najdôležitejším cieľom nie je dokonalý spánok. Je ním pocit bezpečia, s ktorým dieťa zaspáva.
Otázka pre rodičov
Keď dnes večer budete uspávať svoje bábätko, skúste sa opýtať sami seba:
Rozhodujem sa podľa potrieb svojho dieťaťa a našej rodiny, alebo podľa tlaku a očakávaní okolia?
Táto otázka môže priniesť viac pokoja než desiatky protichodných rád.
Na záver
Okolo spánku detí existuje množstvo názorov, no každé dieťa píše svoj vlastný príbeh. Niektoré potrebuje viac času, viac blízkosti alebo inú formu podpory. To z neho nerobí horšie ani lepšie dieťa.
Rovnako neexistuje dokonalý rodič. Existujú rodičia, ktorí sa snažia porozumieť svojmu dieťaťu, učia sa spolu s ním a každý deň hľadajú rovnováhu medzi jeho potrebami a možnosťami celej rodiny.
Možno práve v tom spočíva skutočný cieľ uspávania – nielen pomôcť dieťaťu zaspať, ale vytvoriť večerný čas, v ktorom sa cíti prijaté, milované a v bezpečí. A práve tieto pocity si často nesie so sebou oveľa dlhšie než samotný spôsob, akým zaspávalo.
