Nočné budenie je pre veľa rodičov jedna z psychicky najťažších častí rodičovstva — hlavne keď sa opakuje dlho, človek je nevyspatý a zároveň sa snaží reagovať „správne“. Vtedy býva úplne normálne, že sa mieša:
- únava,
- podráždenosť,
- vina,
- bezmocnosť,
- aj obava, či dieťaťu niečo nechýba.
Deti sa v noci budia z rôznych dôvodov:
- potreba blízkosti a regulácie,
- vývin nervového systému,
- separačná úzkosť,
- zuby, choroby, zmeny,
- citlivejší temperament,
- alebo jednoducho nezrelý spánok.
A často je dôležité vedieť:
nočné budenie samo o sebe neznamená, že robíte niečo zle.
Pri reakciách rodiča býva kľúčové skôr:
- predvídateľnosť,
- pokoj v rámci možností,
- a pocit bezpečia,
nie dokonalá technika.
Zároveň však platí aj toto:
rodič nemusí reagovať dokonale, aby bolo dieťa v bezpečí. Keď si unavená, môžeš byť menej trpezlivá, kratšia, niekedy podráždená — to z teba nerobí zlého rodiča. Dôležité je skôr celkové nastavenie vzťahu, nie jednotlivé nočné momenty.
Ak nočné budenie trvá dlho, veľa rodičov sa začne báť:
- že si dieťa „zvykne“,
- že nikdy nebude spať samo,
- alebo že ďalšie dieťa by už psychicky nezvládli práve kvôli spánku.
A to je legitímna obava. Chronický nedostatok spánku výrazne ovplyvňuje:
- psychiku,
- partnerský vzťah,
- nervový systém,
- aj schopnosť zvládať bežný deň.
Preto je v poriadku hľadať rovnováhu medzi potrebami dieťaťa a vlastnou kapacitou. Nie je to buď úplná obeta rodiča, alebo úplné ignorovanie dieťaťa.
Niekedy pomáha otázka:
- „Čo by bolo dostatočne láskavé k dieťaťu a zároveň udržateľné pre nás?“
To býva realistickejšie než snaha robiť všetko ideálne.
