Toto je veľmi časté vnútorné napätie rodičov:
„Ak budem pri dieťati veľa, podporujem bezpečie — alebo brzdím samostatnosť?“
V realite sa tieto dve veci často nevylučujú. U mnohých detí práve dostatok bezpečnej blízkosti postupne podporí väčšiu samostatnosť. Keď sa dieťa cíti bezpečne, nemusí o blízkosť bojovať tak intenzívne.
Pri spaní však neexistuje jeden správny model. Dôležitejšie býva:
- temperament dieťaťa,
- vek,
- aktuálne obdobie,
- a kapacita rodiny.
Niektoré deti:
- zaspávajú samy skoro a prirodzene,
- iné potrebujú dlhšie fyzickú blízkosť,
- a niektoré reagujú veľmi citlivo na separáciu najmä večer a v noci.
To samo osebe ešte nehovorí nič zlé o ich budúcej samostatnosti.
Samostatnosť totiž nevzniká hlavne cez „odstrihnutie“, ale cez postupnú vnútornú istotu:
- „Môžem sa vzdialiť a vzťah stále existuje.“
- „Keď potrebujem, niekto je dostupný.“
- „Zvládam malé kroky bez pocitu ohrozenia.“
Zároveň je úplne v poriadku, ak rodič cíti hranicu:
- potrebuje viac priestoru,
- kvalitnejší spánok,
- alebo udržateľnejší režim.
Nie je nutné vyberať medzi:
- úplnou neustálou dostupnosťou,
a - tvrdým osamostatňovaním.
Veľa rodín funguje cez postupné prechody:
- kratšie uspávanie,
- väčšia predvídateľnosť večera,
- postupné vzďaľovanie,
- spoločný rituál a potom vlastný priestor,
- reakcia na plač, ale nie vždy okamžité úplné „splnenie všetkého“.
A často pomáha nesledovať len otázku:
„Spí samo?“
ale aj:
- Ako sa pri zaspávaní cíti?
- Ako sa cítime my?
- Je to dlhodobo udržateľné?
- Je v tom viac spojenia alebo permanentného boja?
Bezpečná blízkosť a rozvoj samostatnosti môžu existovať spolu. Nie vždy lineárne a nie vždy rýchlo, ale veľmi často práve cez vzťah, nie proti nemu.
