To je veľmi podstatná obava. Ľudia často pri druhom dieťati neriešia len „či zvládneme ďalšie dieťa“, ale hlavne: „zvládnem ešte raz ten nápor — a tentoraz popri prvom dieťati?“
Pri dvoch deťoch býva psychická záťaž iná než pri jednom:
- menej priestoru na oddych a regeneráciu,
- častejší pocit, že si stále „potrebná“,
- menej času pre seba aj pre partnerstvo,
- väčšia logistika a mentálne zaťaženie,
- a často aj pocit rozdelenia medzi dve deti naraz.
Zároveň veľa rodičov hovorí, že druhé dieťa neprinieslo len dvojnásobok náročnosti. Niektoré veci už poznáš, vieš, čo je dočasné, nemáš taký šok z rodičovstva ako prvýkrát. Ale únava býva reálna — najmä ak:
- si už teraz vyčerpaná,
- nemáš veľkú podporu,
- prvé dieťa je ešte malé alebo náročné,
- alebo si pri prvom dieťati išla dlho „na doraz“.
To posledné je dôležité. Niekedy človek v skutočnosti neváha nad druhým dieťaťom, ale nad tým, či ešte raz unesie stav permanentného vyčerpania.
Skús si možno úprimne položiť:
- Ako sa cítim teraz v bežnom fungovaní?
- Mám priestor sa psychicky obnoviť?
- Viem požiadať o pomoc a prijať ju?
- Bol prvý rok s prvým dieťaťom pre mňa skôr zvládnuteľný alebo hraničný?
- Bojím sa viac fyzickej únavy alebo straty samej seba?
Niektorým ľuďom pomôže rozhodnutie odložiť, nie definitívne uzavrieť. Dať si napríklad pol roka bez tlaku na rozhodnutie a sledovať:
- či sa energia vracia,
- či sa mení vnútorný pocit,
- či je strach stále dominantný alebo sa objavuje aj reálna túžba.
A je úplne v poriadku, ak človek prizná, že jeho psychická kapacita je dôležitý faktor. Nie je to sebecké. Rodič, ktorý je dlhodobo na hrane, to cíti celá rodina.
