Toto býva veľmi citlivá časť rozhodovania. Veľa rodičov má pri predstave druhého dieťaťa zvláštny smútok alebo vinu voči prvému dieťaťu — akoby mali narušiť niečo veľmi blízke a jedinečné.
Časté bývajú myšlienky:
- „Nebudem mu už patriť tak ako teraz.“
- „Neoberiem ho o pozornosť a pokoj?“
- „Máme medzi sebou tak silné puto — čo ak sa to zmení?“
- „Čo ak bude trpieť súrodeneckou žiarlivosťou?“
- „Čo ak už nebudem mať kapacitu byť taká mama, akou som teraz?“
To neznamená, že nechceš druhé dieťa. Skôr to často znamená, že si veľmi naviazaná na svoje prvé dieťa a uvedomuješ si hodnotu toho vzťahu.
Pravda je, že vzťah sa zmení. Nedá sa tomu úplne vyhnúť. Prvé dieťa už nikdy nebude mať rodiča len pre seba v takej miere ako doteraz. Ale zmena automaticky neznamená stratu lásky alebo poškodenie vzťahu. Mnohé deti časom získajú:
- väčšiu samostatnosť,
- nový typ blízkosti s rodičom,
- a často aj veľmi dôležitý vzťah so súrodencom.
Zároveň je normálne smútiť za koncom jednej etapy. Aj keď sa človek pre druhé dieťa rozhodne dobrovoľne.
Niekedy pomáha predstaviť si nie iba prvé náročné mesiace, ale aj dlhší horizont:
- Ako si predstavuješ vašu rodinu o 5–10 rokov?
- Vidíš skôr pokojnú trojicu alebo ti je blízka predstava súrodeneckého vzťahu?
- Keď myslíš na svoje prvé dieťa v budúcnosti, čo mu chceš dať okrem maximálnej pozornosti?
A ešte jedna dôležitá vec: kvalita vzťahu s dieťaťom nestojí len na množstve času alebo neustálej dostupnosti. Veľa detí potrebuje najmä emocionálne prítomného rodiča — nie dokonalého a stále dostupného.
