Táto otázka je nepríjemná práve preto, že je veľmi presná. Dieťa si totiž neberie „upravenú verziu“ rodiča, ale tú reálnu – hlavne v záťaži, únave a rutine.
Ak by dieťa kopírovalo všetko, čo robíš a ako reaguješ, najčastejšie bývajú prvé oblasti na zamyslenie tieto:
1. Spôsob reakcie v strese
Nie to, čo učíš v pokoji, ale čo sa deje, keď si pod tlakom. Krik, ticho, únik, výbuchy, chaos v komunikácii – toto sa prenáša najrýchlejšie. Dieťa si z toho berie „model pre krízu“.
2. Vnútorný dialóg o sebe
Ako hovoríš sama so sebou: či s rešpektom, alebo s kritikou, zhadzovaním, tlakom. Dieťa si z toho často vytvorí vlastný vnútorný hlas.
3. Spôsob komunikácie vo vzťahoch
Tón, trpezlivosť, schopnosť počúvať, ale aj sarkazmus, ignorovanie, prerušovanie alebo pasívna agresia. Toto dieťa považuje za „normálny rozhovor“.
4. Práca s emóciami (svojimi aj detskými)
Či emócie prijímaš, pomenúvaš a reguluješ, alebo ich znevažuješ, potláčaš alebo z nich robíš problém.
5. Starostlivosť o seba
Oddych bez viny, zdravé hranice, schopnosť povedať „stačí“. Alebo naopak neustály výkon, preťažovanie a ignorovanie vlastných potrieb.
Pointa je, že dieťa nepotrebuje dokonalú verziu rodiča. Potrebuje skôr stabilný, ľudský vzorec: človeka, ktorý sa vie pomýliť, ale vie aj veci opravovať.
Ak si z tej otázky chceš zobrať jednu najpraktickejšiu vec, býva to táto:
nie „čo hovorím“, ale „ako sa správam, keď som unavená, nahnevaná alebo pod tlakom“.
Tam sa najčastejšie ukazuje, čo dieťa naozaj kopíruje.
