Deti rozlišujú rešpekt veľmi intuitívne. Neučia sa ho hlavne z pravidiel, ale z toho, ako sa pri nás cítia a čo pri nás dlhodobo zažívajú.
Ak rodič hovorí o rešpekte, ale zároveň:
- kričí,
- zosmiešňuje,
- prerušuje,
- ponižuje,
- ignoruje emócie,
- alebo používa strach ako nástroj,
dieťa sa často naučí skôr moc a podriadenosť než skutočný rešpekt.
Môže poslúchať, ale vo vnútri si odnáša odkaz:
„Silnejší rozhoduje.“
alebo:
„Aby som mal hodnotu, musím sa báť alebo prispôsobiť.“
Naopak rešpekt sa prirodzene učí v momentoch, keď dieťa zažíva, že:
- je vypočuté aj v nesúhlase,
- hranice sa nastavujú pokojne a pevne,
- jeho emócie nie sú zosmiešňované,
- chyba neznamená stratu lásky,
- a dôstojnosť zostáva zachovaná aj počas konfliktu.
To neznamená dovoliť všetko. Rešpektujúci rodič vie povedať:
- „Nie.“
- „Toto nie je v poriadku.“
- „Rozumiem, že si nahnevaný, ale ubližovať nemôžeš.“
Rozdiel je v tom, že koriguje správanie bez útoku na hodnotu dieťaťa.
Deti si veľmi pamätajú spôsob, akým s nimi dospelí komunikovali vo chvíľach, keď boli malé, slabé alebo emocionálne zahltené. Práve tam vzniká ich budúci vnútorný hlas.
Ak pri tebe zažívajú rešpekt:
- učia sa rešpektovať seba,
- ľahšie rešpektujú druhých,
- a menej potrebujú dokazovať silu agresiou alebo manipuláciou.
Možno najdôležitejšia otázka preto nie je:
„Hovorím dieťaťu o rešpekte?“
ale:
„Zažíva ho odo mňa každý deň?“
