Veľa detí sa naozaj cíti pokojnejšie, keď majú rodiča nablízku — najmä večer a v noci. Z biologického aj emocionálneho hľadiska je blízkosť pre malé deti často signál:
- „Som v bezpečí.“
- „Nie som sám.“
- „Keď sa zobudím alebo zľaknem, niekto je pri mne.“
Preto býva bežné, že:
- rýchlejšie zaspia pri rodičovi,
- menej sa rozplačú po prebudení,
- alebo sa ľahšie upokoja cez dotyk, hlas či prítomnosť.
Nie je to manipulácia ani rozmaznanosť. Nervový systém malých detí sa ešte len učí regulovať stres a blízkosť dospelého im pri tom často pomáha.
Zároveň ale platí:
pokojnejšie neznamená, že musíte byť dostupní neustále alebo že dieťa nikdy nezvládne samostatnosť. Bezpečná blízkosť a postupné osamostatňovanie sa môžu dopĺňať.
Dôležité je aj to, ako sa pri aktuálnom nastavení cíti celá rodina:
- Ak blízkosť prináša viac pokoja všetkým, môže byť veľmi funkčná.
- Ak však vedie k dlhodobému vyčerpaniu rodičov, častému budeniu alebo napätiu, je v poriadku hľadať iný spôsob bezpečia — nie cez odmietnutie, ale cez postupné zmeny.
Niektoré deti potrebujú:
- fyzický kontakt,
- iné skôr vedomie, že rodič je nablízku,
- a niektorým časom stačí rutina, hlas alebo krátke uistenie.
To, že dieťa pri vás pôsobí pokojnejšie, je normálne a veľmi ľudské. Otázka potom nie je len:
„Je to správne?“
ale aj:
„Ako nastaviť blízkosť tak, aby bola bezpečná a udržateľná aj pre nás?“
