To, ako sa správaš k sebe a k druhým, sa pre dieťa stáva tichou definíciou toho, čo je normálne, dovolené a hodné lásky.
Dieťa si možno nepovie vedome:
„Teraz sa učím vzťahu k sebe.“
Ale jeho vnútro si to zapisuje neustále.
Keď sa pozoruje cez teba, učí sa:
- či má človek hodnotu aj bez výkonu,
- či je bezpečné robiť chyby,
- či sa dá hovoriť o potrebách,
- či si človek zaslúži oddych,
- či láska znamená rešpekt alebo sebaobetovanie.
Ak napríklad často:
- zhadzuješ samu seba,
- ospravedlňuješ svoju existenciu,
- ignoruješ vlastné hranice,
- neustále sa obviňuješ,
- alebo sa rozprávaš sama so sebou tvrdo,
dieťa sa môže naučiť, že takto vyzerá „normálny vnútorný hlas“.
Naopak keď vidí, že:
- si vieš oddýchnuť bez viny,
- priznáš chybu bez sebazničenia,
- povieš „toto mi nie je príjemné,“
- dokážeš sa rešpektovať aj v slabosti,
- alebo sa k sebe správaš láskavo počas náročného obdobia,
učí sa veľmi dôležitú vec:
„Aj ja môžem mať hodnotu bez toho, aby som sa stále dokazoval.“
Rovnako silno vníma aj tvoje vzťahy k ostatným ľuďom.
Sleduje:
- ako hovoríš o partnerovi, keď tam nie je,
- ako reaguješ na nesúhlas,
- ako sa správaš k ľuďom, od ktorých nič nepotrebuješ,
- či vieš počúvať,
- či ponižuješ, alebo rešpektuješ,
- či sa konflikt rieši útokom alebo rozhovorom.
Z toho si tvorí predstavu:
- ako vyzerá blízkosť,
- čo znamená rešpekt,
- akú podobu má láska,
- aj čo má raz tolerovať vo vlastných vzťahoch.
Možno najhlbšie si však deti odnášajú atmosféru toho, ako sa človek cíti sám so sebou. Či je doma prítomná neustála nespokojnosť, tlak a sebakritika, alebo aj prijatie, pokoj a ľudskosť.
Preto starostlivosť o seba nie je pre dieťa sebecký odkaz. Často je to jedna z najpraktickejších foriem výchovy.
