Možno áno, možno nie – a to je samo o sebe zaujímavé pozorovanie.
Veľa ľudí si počas dňa všimne svoje pocity až vtedy, keď sú veľmi silné:
- keď sú vyčerpaní,
- keď ich niečo rozčúli,
- keď sa rozplačú,
- keď ich začne bolieť hlava alebo chrbát.
Dovtedy fungujú v režime „treba to zvládnuť“.
Skús si všimnúť rozdiel
Keď sa niekoľkokrát denne zastavíš, vieš odpovedať na otázky:
- Čo práve cítim?
- Ako sa cíti moje telo?
- Som pokojný/á, napätý/á alebo unavený/á?
- Čo teraz potrebujem?
Ak odpoveď príde pomerne ľahko, pravdepodobne si so svojím vnútorným prežívaním v dobrom kontakte.
Ak je prvá reakcia:
„Neviem.“
to neznamená, že necítiš nič. Často to znamená len, že pozornosť bola dlhšie zameraná von – na povinnosti, deti, prácu alebo starosti.
Malý experiment na dnes
Trikrát počas dňa sa zastav na 30 sekúnd a dokonči vetu:
„Práve teraz sa cítim...“
Nemusí to byť nič hlboké. Môže to byť:
- pokojne,
- rozptýlene,
- pod tlakom,
- spokojne,
- unavene,
- zvedavo,
- podráždene.
Potom pridaj druhú vetu:
„A moje telo potrebuje...“
Napríklad:
- pohyb,
- vodu,
- prestávku,
- jedlo,
- čerstvý vzduch,
- ticho.
Zaujímavé je, že...
Často si nemyslíme, že sme unavení, ale keď sa zastavíme, zistíme, že:
- máme zdvihnuté ramená,
- zvierame čeľusť,
- zadržiavame dych,
- cítime tlak v hrudi alebo žalúdku.
Telo si niekedy všimne naše pocity skôr než my.
Možno si dnes nemusíš klásť otázku:
„Ako sa cítim?“
ale skôr:
„Ak by moje telo vedelo hovoriť jednou vetou, čo by mi práve teraz povedalo?“
Táto otázka býva prekvapivo výstižná a často odhalí potreby, ktoré sme počas dňa prehliadali.
