Jednou z tém, ktorá medzi rodičmi vyvoláva najviac otázok, je zaspávanie detí. Niektorí počúvajú rady, že dieťa by sa malo čo najskôr naučiť zaspávať samo. Iní cítia, že ich dieťa pri zaspávaní potrebuje náruč, hlas, dotyk alebo ich prítomnosť.
A tak si mnohí kladú otázku:
Pomáham svojmu dieťaťu tým, že pri ňom zostávam? Alebo mu tým bránim stať sa samostatným?
Odpoveď nie je čiernobiela. Každé dieťa je jedinečné a každá rodina má svoje potreby. Napriek tomu vieme, že potreba blízkosti v ranom detstve je prirodzenou súčasťou vývinu.
Zaspávanie je chvíľa zraniteľnosti
Pre dospelého je večer často časom oddychu. Pre malé dieťa však môže byť zaspávanie náročným okamihom. Znamená odlúčenie od ľudí, ktorí mu počas dňa poskytovali pocit bezpečia.
Bábätká a malé deti ešte len postupne dozrievajú v schopnosti upokojiť sa samy. Ich nervový systém sa stále vyvíja a pri zvládaní emócií sa opierajú o pokoj a blízkosť dospelého.
Keď dieťa pri zaspávaní hľadá rodiča, neznamená to, že je nesamostatné. Znamená to, že využíva svoj najdôležitejší zdroj bezpečia.
Blízkosť podporuje pocit istoty
Keď rodič dieťa objíme, pohladí alebo pokojne sedí pri jeho posteli, neposkytuje mu len fyzickú prítomnosť. Dáva mu najavo:
„Si v bezpečí.“
„Som tu pre teba.“
„Nemusíš zvládať všetko sám.“
Takéto skúsenosti pomáhajú dieťaťu postupne rozvíjať schopnosť upokojiť sa. Nie preto, že bolo prinútené zvládnuť to samo, ale preto, že opakovane zažilo pocit bezpečia.
Samostatnosť nevzniká odlúčením
Často si predstavujeme samostatnosť ako schopnosť robiť všetko bez pomoci. U malých detí však samostatnosť rastie inak.
Dieťa sa stáva odvážnejším vtedy, keď vie, že sa má ku komu vrátiť. Práve istota bezpečného vzťahu mu umožňuje objavovať svet, skúšať nové veci a postupne zvládať situácie, ktoré boli predtým náročné.
To platí aj pri zaspávaní.
Keď dozrie jeho nervový systém a získa dostatok skúseností s pocitom bezpečia, mnohé deti prirodzene začnú potrebovať menej pomoci.
Nie preto, že boli ponechané samy.
Ale preto, že sa vo svojom vnútri cítia istejšie.
Každé dieťa má vlastné tempo
Niektoré deti zaspávajú samostatnejšie už v útlom veku. Iné ešte dlho potrebujú blízkosť rodiča.
To neznamená, že jedno je šikovnejšie alebo samostatnejšie než druhé.
Rovnako ako pri chôdzi, reči či odplienkovaní existujú prirodzené rozdiely vo vývine.
Porovnávanie často prináša viac stresu než úžitku.
Dôležitejšie je sledovať potreby vlastného dieťaťa než očakávania okolia.
Nie je to súťaž
V spoločnosti sa niekedy vytvára dojem, že čím skôr dieťa zaspáva samo, tým lepšie.
Skutočnosť je oveľa zložitejšia.
Schopnosť samostatnejšie zaspávať závisí od temperamentu dieťaťa, jeho vývinovej zrelosti, rodinného prostredia aj mnohých ďalších faktorov.
Neexistuje univerzálny vek, v ktorom by malo byť každé dieťa pripravené zaspať bez pomoci.
Počúvajte aj seba
Rovnako dôležité ako potreby dieťaťa sú aj možnosti rodičov.
Starostlivosť o malé dieťa môže byť fyzicky aj psychicky náročná. Každá rodina preto hľadá spôsob večerného uspávania, ktorý rešpektuje potreby dieťaťa aj reálne možnosti dospelých.
Nejde o to byť dokonalým rodičom. Ide o vytváranie prostredia, v ktorom sa dieťa cíti bezpečne a rodič dokáže dlhodobo fungovať.
Otázka pre rodičov
Namiesto porovnávania sa s inými si skúste položiť jednoduchú otázku:
Čo moje dieťa v tejto chvíli potrebuje, aby sa cítilo bezpečne, a čo je zároveň udržateľné pre našu rodinu?
Odpoveď môže byť v každej domácnosti trochu iná. A je to v poriadku.
Na záver
Samostatnosť nie je cieľ, ktorý sa dá urýchliť. Je to proces, ktorý dozrieva spolu s dieťaťom.
Blízkosť a samostatnosť nie sú protiklady. Naopak, často spolu úzko súvisia. Dieťa, ktoré opakovane zažíva bezpečie, prijatie a citlivú podporu, si postupne vytvára vnútornú istotu. A práve z nej vyrastá odvaha robiť veci samostatne.
Možno preto nie je najdôležitejšie, kedy dieťa začne zaspávať samo, ale či počas cesty k tejto samostatnosti cítilo, že na svoje potreby nebolo samo. Tento pocit bezpečia sa môže stať pevným základom jeho dôvery vo svet aj v seba samého.
