Toto vie byť veľmi vyčerpávajúce, pretože tlak okolia sa často mieša s vlastnými pochybnosťami. Potom je ťažké rozoznať, čo naozaj chceš ty a čo už len reaguje na očakávania iných.
Pri druhom dieťati bývajú tlaky veľmi silné a často maskované ako „normálne rady“:
- „Jedno dieťa bude samo.“
- „Nebudete to ľutovať?“
- „Teraz je ideálny vekový rozdiel.“
- „Súrodenec je najväčší dar.“
- alebo naopak: „Dnes si druhé dieťa môže dovoliť málokto.“
Aj keď to ľudia nemyslia zle, môže to vytvárať pocit, že existuje správne rozhodnutie, ktoré by si mala rozpoznať. Lenže ty budeš žiť dôsledky toho rozhodnutia každý deň — nie okolie.
Niekedy pomáha všímať si rozdiel medzi:
- vnútornou túžbou,
- strachom,
- a pocitom povinnosti.
Povinnosť znie často ako:
- „Mala by som.“
- „Správna rodina má dve deti.“
- „Moje dieťa by malo mať súrodenca.“
- „Neskôr už bude neskoro.“
Vnútorný pocit býva tichší a menej jednoznačný. Často nie je dramatický. Skôr:
- predstava, ktorá ťa hreje alebo naopak sťahuje,
- pocit pokoja alebo napätia pri určitej budúcnosti,
- alebo opakujúca sa myšlienka, ku ktorej sa vraciaš aj bez vonkajšieho tlaku.
Dôležité je aj to, že strach automaticky neznamená „nie“. Ale ani túžba automaticky neznamená, že musíš ísť cez svoje limity. Preto býva užitočné pozerať sa:
- kde končí realistická obava,
- a kde začína život podľa predstáv iných.
Niekedy si môžeš skúsiť predstaviť veľmi konkrétnu situáciu:
- Keby sa ťa na druhé dieťa nikto nikdy nepýtal,
- a neexistoval by žiadny spoločenský obraz ideálnej rodiny,
- čo by si cítila ty sama?
Nie vždy príde okamžitá odpoveď. Ale často práve tam začína byť jasnejšie, čo je skutočne tvoje.
